Futbal v chôdzi: hra pre tých, ktorí už nechcú šprintovať, ale lopta im chýba

Mnohí z nás hrávali futbal odmalička, na školskom dvore, v dedinskom klube alebo na podnikovom turnaji. Potom prišli roky, keď sa na ihrisko chodilo čoraz menej, až sa kopačky ocitli v pivnici. Futbal v chôdzi ponúka cestu späť k lopte bez toho, aby hráč musel znovu naháňať súpera cez celé ihrisko.

Odkiaľ sa hra vzala

Začiatky futbalu v chôdzi sa spájajú s Anglickom na začiatku desiatych rokov tohto storočia. Nápad bol jednoduchý: umožniť hrať futbal ľuďom, ktorí by už v bežnom tempe nestačili, alebo sa ho po rokoch prestávky obávajú. Hra sa rýchlo rozšírila do ďalších krajín, vznikli ligy, turnaje a národné tímy vo vekových kategóriách.

Na Slovensku ide stále o menej známu disciplínu, no záujem o ňu rastie, najmä medzi bývalými hráčmi a v komunitných skupinách. Pre mnohých je to príležitosť stretnúť starých spoluhráčov a zahrať si bez toho, aby museli riešiť, kto koho predbehne.

Základné pravidlá

Pravidlá sa v jednotlivých krajinách a na turnajoch mierne líšia, preto sa pred hrou oplatí dohodnúť. Väčšina súťaží však stavia na niekoľkých spoločných zásadách:

• hráč nesmie bežať, pri pohybe musí mať vždy jednu nohu v kontakte so zemou,
• telesný kontakt je obmedzený, súboje ako v bežnom futbale nie sú povolené,
• lopta nesmie letieť vyššie, ako určuje dohodnutá hranica, často približne vo výške hlavy alebo bokov,
• hrá sa na menšom ihrisku, najčastejšie päť alebo šesť hráčov na každej strane,
• za porušenie pravidiel nasleduje nepriamy voľný kop, pri opakovaných priestupkoch aj dočasné vylúčenie.

Najťažšie je pre bývalých hráčov práve to prvé pravidlo. Keď lopta letí do voľného priestoru, nohy si samy pýtajú šprint. Rozhodcovia a spoluhráči preto spočiatku upozorňujú často a trvá niekoľko tréningov, kým si človek zvykne, že rýchlosť nahrádza premýšľanie a presná prihrávka.

Zaujímavé je aj to, že futbal v chôdzi často hrajú spolu muži aj ženy. Keďže rozhoduje skôr umiestnenie a technika než rýchlosť či sila, rozdiely medzi hráčmi sa zmenšujú. Niektoré skupiny zase hrajú v pevne stanovených vekových kategóriách, napríklad nad päťdesiat alebo nad šesťdesiat rokov, aby boli zápasy vyrovnané a nikto sa necítil na ihrisku navyše.

Iná hra, rovnaká radosť

Kto si myslí, že futbal v chôdzi je len pomalšia verzia bežného futbalu, býva prekvapený. Keďže nikto nemôže súpera jednoducho predbehnúť, rozhoduje postavenie, prehľad a technika. Hráči, ktorí v mladosti vynikali skôr hlavou než nohami, tu často objavia, že ich chvíľa prišla až teraz.

Zápasy trvajú kratšie, spravidla sa hrá na polčasy po niekoľkých minútach, a veľkú úlohu má aj to, čo sa deje po hre. Pri futbale v chôdzi sa chodí najmä za spoločnosťou. Mnohé skupiny sa stretávajú pravidelne raz týždenne a turnaj je skôr sviatkom než cieľom.

Ako začať

Ak by ste si chceli futbal v chôdzi vyskúšať, oplatí sa opýtať v miestnom futbalovom klube alebo na obecnom úrade, či sa v okolí nejaká skupina stretáva. Ak nie, stačí niekoľko známych, menšie ihrisko alebo telocvičňa a lopta. Obuv by mala zodpovedať povrchu, na umelej tráve sa hodí iná ako v hale.

Pohyb v každom veku je dobré začať rozumne. Kto sa dlhšie nehýbal alebo má zdravotné obmedzenia, mal by sa pred začiatkom poradiť s lekárom. Samotná hra je nastavená tak, aby sa dala prispôsobiť rôznej výkonnosti, a to je jej najväčšou devízou. Na ihrisku sa môžu stretnúť bývalí ligoví hráči aj tí, ktorí kedysi kopali len na dvore, a všetci odchádzajú s pocitom, že si naozaj zahrali.